Sankcie sú dôkaz

Strana Vlasť si do svojho programu okrem iného dala ako jednu z prvoradých úloh dodržiavanie medzinárodného práva. Preto budeme trvať aj na zrušení sankcií EÚ proti Ruskej federácii.

Platné zmluvy o EÚ jasne uvádzajú, že sankcie môže Únia ukladať výlučne a iba v súlade s Chartou OSN, teda až na základe predchádzajúceho rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Zmluva o EÚ v preambule potvrdzuje, že Únia sa riadi princípmi Charty OSN. Potvrdzuje to aj ustanovenie článku 21 ods. 1, uvedenej zmluvy, keď uvádza, že činnosť Únie na medzinárodnej scéne sa spravuje zásadami, ktoré sa uplatnili pri jej založení, rozvoji a rozšírení a ktoré hodlá podporovať vo zvyšku sveta: demokracia, právny štát, univerzálnosť a nedeliteľnosť ľudských práv a základných slobôd, zachovávanie ľudskej dôstojnosti, rovnosť a solidarita a dodržiavanie zásad Charty Organizácie Spojených národov a medzinárodného práva. Treba povedať, že akýkoľvek štát sveta, ktorý podpísal Chartu OSN a akákoľvek medzinárodná organizácia, ktorá vznikla po založení OSN, ak má byť uznaná zo strany OSN (EÚ uznaná je), je povinná sa riadiť jej pravidlami obsiahnutými v Charte OSN.

Preto ani nie je možné len tak rozdávať sankcie komukoľvek a kedykoľvek. Napriek tomu Európska únia k dnešnému dňu udelila svojvoľne medzinárodné sankcie aspoň 27 suverénnym štátom, vrátane Ruskej federácie. Do tohto počtu nezarátavam tie štáty, ktorým boli sankcie udelené Bezpečnostnou radou OSN a až následne podporené aj sankciami EÚ. Takých je v súčasnosti 17. Únia nesmie ukladať sankcie sama a iba na základe vlastného rozhodnutia a to ani vtedy, ak by sa na tom dohodli všetky štáty Únie. Fakt, že tak Únia robí je ďalším dôkazom velikášskeho pocitu bruselských úradníkov, že napriek platným zmluvám o EÚ sú presvedčení, že môžu robiť všetko čo si sami rozhodnú.

Nútia nás, aby sme si zvykli, že každý každému ukladá nejaké sankcie. Najmä vtedy ak silnejší chce, aby ho slabší poslúchal, alebo kvôli získaniu politických a obchodných výhod na úkor iného. Prečo niektoré členské štáty doma síce odmietajú sankcie, ale keď prídu ich politici do Bruselu, tak poslušne dvíhajú ruku za ich pokračovanie? Odvolávajú sa spoločne s Bruselom na znenie článku 24, ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, ktorý hovorí, že členské štáty aktívne a bezpodmienečne podporujú zahraničnú a bezpečnostnú politiku v duchu lojálnosti a vzájomnej solidarity a rešpektujú činnosť Únie v tejto oblasti. Strana Vlasť s tým nesúhlasí. Tu totiž nejde len o náš hlboký nesúhlas s udelením bezdôvodných a nespravodlivých sankcií proti Rusku. Ide tu najmä o fakt, že Únia nesmie sama žiadne sankcie bez rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN nikomu udeľovať, pretože to je v rozpore so záväzkami vyplývajúcimi z Charty OSN.

Vysvetlím stručne právnu podstatu veci. Ministerstvo zahraničných vecí SR na svojej oficiálnej internetovej stránke okrem iného uvádza, že v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Európska únia uplatňuje sankcie na dosiahnutie špecifických cieľov za účelom zachovania alebo obnovenia medzinárodného mieru a bezpečnosti, vyplývajúce jednak zo záväzných rozhodnutí Bezpečnostnej rady OSN prijatých na základe kapitoly VII Charty OSN, alebo zo samostatného (autonómneho) rozhodnutia EÚ (článok 29 Zmluvy o EÚ).

Ale takýto výklad ministerstva nie je správny. Všetky zmluvy treba čítať a vykladať ako jeden celok. Články v zmluvách (článok 215 Zmluvy o fungovaní EÚ, článok 28 a článok 29 Zmluvy o EÚ, pričom obe zmluvy sú si rovné a platia vzájomne) vzájomne súvisia a vôbec si neodporujú. Platia tak, ako sú napísané. Nikde v týchto článkoch však nie je uvedené, že Únia prijíma sankcie z vlastnej vôle, autonómne. To si tam ministerstvo samo nesprávne pridalo.

Článok 215 Zmluvy o fungovaní EÚ hovorí, že ak rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii ustanovuje prijatie medzinárodných sankcií, tak EÚ prijme svoje rozhodnutia v tejto veci. To znamená, že rozhodnutie musí byť prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii. Teraz treba uviesť, čo to znamená. Aké musí byť rozhodnutie aby bolo v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii? Kapitola 2 hlavy V Zmluvy o EÚ v článku 23 uvádza, že činnosť Únie na medzinárodnej scéne podľa tejto kapitoly sa spravuje zásadami, sleduje ciele a uskutočňuje sa v súlade so všeobecnými ustanoveniami uvedenými v kapitole 1. Poďme teda späť ku kapitole 1. Tá, ako všeobecné ustanovenia o vonkajšej činnosti Únie, v článku 21 hovorí, že činnosť Únie na medzinárodnej scéne sa spravuje zásadami medzinárodného práva a Charty Organizácie Spojených národov. To znamená, že samotné zmluvy o Európskej únii nedovoľujú prijímanie žiadnych sankcií alebo tzv. reštriktívnych opatrení inak, ako iba na základe rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Žiadne vlastné sankcie bez predchádzajúceho rozhodnutia BR OSN Únia prijímať nesmie.

Ďalším potvrdením, že medzinárodné právo to so záväzkami myslí vážne je ustanovenie článku 103 Charty OSN. Ten hovorí jasne, že ak by došlo k stretu záväzkov Organizácie Spojených národov uvedených v Charte so záväzkami štátov podľa akejkoľvek inej medzinárodnej dohody, majú prednosť záväzky podľa Charty OSN. Tak pokiaľ by aj náhodou boli záväzky v zmluvách o EÚ v rozpore s tým, čo hovoria záväzky v Charte OSN, platia záväzky vyplývajúce pre všetky štáty z Charty OSN. V tejto otázke neplatí ani všeobecná právna zásada, že novšia zmluva nahrádza staršiu. Viedenský dohovor o zmluvnom práve, z roku 1969, ktorý je záväzný pre tvorbu všetkých medzinárodných zmlúv potvrdzuje (článok 30, ods. 1), že ustanovenie článku 103 Charty o prednosti záväzkov vyplývajúcich z Charty OSN je nemenné.

Čo znamená toľká ponížená úslužnosť našich politikov voči Európskej únii, keď doma hrajú pred občanmi silných? Je to dôkaz nedostatku ich vízie pre rozvoj a rast vlastného suverénneho a sebavedomého národného štátu.

Kandidát č. 9

JUDr. Juraj Zervan

Expert strany pre otázky zahraničnej politiky a medzinárodného práva

JUDr. Juraj Zervan je dlhoročný diplomat, expert na zahraničnú politiku a medzinárodné právo. Za prínos pre vzťahy medi SR a Veľkou Britániou bol ocenený udelením Čestného občianstva City of London medzi osobnosťami ako Winston Churchill, Margaret Thatcher, Alan Greenspan, Helmut Kohl či Nelson Mandela. Je to významná pocta pre Slovenskú republiku. Pracoval vo viacerých inštitúciách, vrátane MK SR, SZSD, či IDOS ako právnik a riaditeľ odboru. Po návrate zo zahraničia pracoval na MZV SR ako vedúci oddelenia a riaditeľ odboru. Okrem tvorby zahraničnej politiky participoval na tvorbe vnútroštátnych predpisov a medzinárodných zmlúv. Bol vedúcim desiatok delegácií SR v OSN, RE, OBSE, SEI a v bilaterálnej spolupráci, členom Rady vlády SR pre národnosti, členom právnych expertných skupín Rady Európy ako DHPR, CAHMIN, DHMIN a členom osobitného tímu MZV SR a MS SR pre konzultácie s predsedníctvom EK v otázkach trestného práva. Ako expert na zahraničnú politiku sa stal tieňovým ministrom zahraničných vecí politickej strany Smer-SD, kde pôsobil ako člen až do svojho odchodu v roku 2011. V zahraničí úspešne presadzoval slovenské štátne záujmy, usporiadal vyše sto rôznych podujatí, prezentácií, prednášok, výstav a viac ako 20 oficiálnych a pracovných návštev čelných predstaviteľov štátu. Zorganizoval prvú oficiálnu návštevu jej veličenstva kráľovnej Alžbety II. a princa Filipa na Slovensko a dohodol niekoľko obchodných a hospodárskych zmlúv. Stal sa čestným predsedom Zväzu československých letcov vo Veľkej Británii a za svoju občiansku angažovanosť je nositeľom Rádu sv. Lazara. Po návrate zo zahraničia pôsobil ako obchodný riaditeľ v spoločnosti Istrochem, kde rozvíjal najmä obchodné vzťahy so zahraničím. Aj v súčasnosti sa naďalej aktívne zaujíma o otázky medzinárodného práva a zahraničnej politiky.