Nekonečný príbeh s Istanbulským dohovorom

Istanbulský dohovor, teda Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (ďalej len: „Dohovor“) prijala Rada Európy v roku 2011. SR ho podpísala medzi prvými, ale zatiaľ neratifikovala, teda neprijala a preto nie je pre nás právne záväzný. Európska únia ako organizácia ho podpísala v júni 2017, platí teda pre jej úradníkov a jej inštitúcie. Súčasne EÚ vyzýva členské štáty, ktoré tento Dohovor ešte neratifikovali, aby tak urobili čo najskôr. EÚ nemôže ratifikovať tento Dohovor namiesto členských štátov. Národná rada SR vyslovila už po druhý krát jasný nesúhlas s ratifikáciou tohto Dohovoru kvôli jeho protiústavnosti v mnohých ustanoveniach a uložila vláde oznámiť toto rozhodnutie príslušným orgánom (Generálnemu tajomníkovi) Rady Európy.

V tejto súvislosti sa poslankyňa Národnej rady SR pani Lucia Žitňanská pred časom vyjadrila v tom zmysle, že náš parlament vyslovením nesúhlasu s ratifikáciou tohto Dohovoru dal vlastne len politický príkaz, aby vláda niečo urobila, teda aby oznámila orgánom Rady Európy, že SR nemieni byť viazaná týmto Dohovorom, ale vláda sama to vraj urobiť nemôže, pretože Istanbulský dohovor je tzv. „prezidentskou“ zmluvou. Hovorí, že vláda nemôže sama urobiť opatrenia k ukončeniu ratifikačného procesu. Vláda tento Dohovor dojednala z poverenia prezidenta a člen vlády ho podpísal tiež z poverenia prezidenta. Ak teda dnes parlament žiada vládu urobiť vyhlásenie voči Rade Európy aj s právnymi účinkami, môže len rovnako ako pri podpise odporučiť prezidentovi, aby poveril člena vlády na takýto krok,“ napísala pani Žitňanská. Podľa takéhoto vyjadrenia zdá sa postupuje aj súčasný predseda vlády a tvrdí, že teraz je na ťahu prezidentka.

S tým však nie je možné z právneho hľadiska vôbec súhlasiť. Preberme si fakty.

Prezident SR v roku 2001 svojim rozhodnutím uvedeným v Zbierke zákonov SR pod číslom 250/2001 Z. z. preniesol podľa článku 1 písm. a) prípravu a prerokúvanie návrhov medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, na vládu Slovenskej republiky. Rozhodnutie má generálny charakter, nie je vydávané osobitne na prípravu a dojednávanie každej jednotlivej zmluvy. V konečnom dôsledku totiž každá navrhovaná „prezidentská“ zmluva musí aj tak prejsť schvaľovaním v parlamente a až potom, po vyslovení súhlasu Národnej rady so zmluvou, je tento návrh zmluvy predkladaný na ratifikáciu prezidentovi. Rozhodnutie pritom nehovorí nič o akomkoľvek inom postupe prezidenta voči vláde, napríklad v prípade odmietnutia návrhu, zdôrazňujem návrhu medzinárodnej zmluvy zo strany Národnej rady SR. Odmietnutie Národnej rady SR súhlasiť s ratifikáciou Dohovoru preto jednoznačne znamená definitívne ukončenie procesu prerokovania návrhu zmluvy zo strany štátu ako celku a teda aj všetkých jeho orgánov. Toto rozhodnutie (250/2001 Z. z.) má pritom silu zákona a štátne orgány, vrátane vlády a prezidenta nesmú postupovať inak ako je uvedené v Ústave a v zákonoch (Článok 2, ods. 2 Ústavy SR) .

Ďalej, ustanovenie článku 75, ods. 2 Dohovoru hovorí, že na platnosť Dohovoru sa vyžaduje jeho ratifikácia, čo je vlastne konečný podpis prezidentom republiky. Ale opakujem iba ak k tomu dá vopred súhlas Národná rada SR. Pokiaľ Dohovor hovorí, že jeho prijatie zmluvnou stranou musí byť realizované ratifikáciou, tak nemožno tento Dohovor považovať za platný a prijatý, ak je zo strany SR iba podpísaný jeho dojednaný text. Podpis neznamená riadne uzavretú a platnú  medzinárodnú zmluvu. Podpis znamená iba zdržanie sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet a účel zmluvy dočasne, kým štát jasne neprejaví svoj úmysel zmluvu neprijať (Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969, článok 18, písm. a.).

Samotný Dohovor vzhľadom na platné medzinárodné právo dokonca nestanovuje ani to, aby štát o svojom rozhodnutí „odvolať svoj podpis“ (teda neprijať Dohovor) Radu Európy vôbec nejako informoval. Medzinárodné zmluvné právo vyžaduje len jasný fakt rozhodnutia štátu zmluvu neprijať a tento fakt už považuje za dostatočný na to, aby prestal platiť aj predbežný podpis zmluvy. Takýto prejav nesúhlasu štátu pritom nemá v medzinárodnom zmluvnom práve predpísanú žiadnu formu a nemusí byť preto ani zaslaný písomne Rade Európy. Dohovor vyžaduje informovanie iba v prípade, že štát odstupuje už od ním prijatého Dohovoru (čl. 80, ods. 1 Dohovoru). Rada Európy tak naše rozhodnutie už pozná a či chce alebo nie, musí ho rešpektovať aj v podobe zverejneného rozhodnutia parlamentu. Jasne prejavený úmysel štátu je v tomto prípade už zverejnené rozhodnutie Národnej rady SR, na ktoré mimochodom okamžite rovnako verejne reagovala aj samotná Rada Európy vyjadrením svojho „poľutovania“ nad negatívnym rozhodnutím nášho parlamentu.

Slovenská republika tak už nemusí v tejto veci nič viac urobiť. Ale samozrejme informovať partnerov v Rade Európy o našom rozhodnutí aj písomne, i keď v tomto prípade to nie je našou povinnosťou, je z hľadiska diplomatickej slušnosti normálne. Preto dostala vláda od parlamentu túto úlohu.

Poďme ďalej. Vláda svojim uznesením č. 743 z 21. októbra 2009 v otázkach prijímania medzinárodných zmlúv prijala svoje „Pravidlá vlády pre uzatváranie medzinárodných zmlúv a zmluvnú prax“ (ďalej len: „Pravidlá vlády“). Podľa schválených Pravidiel vlády (čl. 2 – Vymedzenie niektorých pojmov) sa zmluva považuje za uzatvorenú iba vtedy, ak príslušný orgán (v našom prípade prezident) vyjadril písomný súhlas v mene SR s tým, že SR bude zmluvou viazaná. Ďalej podľa čl. 4, ods. 1 uvedených Pravidiel vlády sa prezidentskou zmluvou nazýva zmluva, na ktorú je pred ratifikáciou prezidentom potrebný súhlas Národnej rady SR. Pre úplnosť uvádzam, že súčasne existujú aj tzv. vládne a tzv. rezortné zmluvy, teda zmluvy, na ktorých prijatie sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas Národnej rady SR. To je v zásade celý rozdiel medzi prezidentskou zmluvou a ďalšími druhmi medzinárodných zmlúv. Dohovor je prezidentskou zmluvou a preto by bol pre nás platný iba v prípade, ak by ju podpísal, teda ratifikoval náš prezident. Ako som už uviedol, na to by však musel mať prezident vopred súhlas Národnej rady SR (čl. 7 Pravidiel vlády, článok 86, písm. d) Ústavy SR). Ale vieme, že tá ho už dva krát jasne odmietla. Článok 6 Pravidiel vlády uvádza, že prezident si môže vyhradiť pri uzatváraní každej medzinárodnej zmluvy akýkoľvek úkon, na ktorý je oprávnená vláda alebo jej člen. Hovorí sa tu logicky a jasne iba o úkonoch pri uzatváraní medzinárodnej zmluvy. Pri ukončení platnej zmluvy platí článok 37, ods. 3 uvedených Pravidiel vlády, podľa ktorého návrh na zánik zmluvy musí byť prerokovaný a schválený rovnakými orgánmi a rovnakým spôsobom ako bola zmluva prijatá. Návrh musí tiež obsahovať dôvod zániku zmluvy a označenie dátumu ukončenia platnosti zmluvy. Tento článok Pravidiel vlády, na ktorý sa pravdepodobne niektorí naši politici odvolávajú, nie je možné použiť ako návod na postup vlády, pretože hovorí o zániku už platnej zmluvy. V tomto prípade však nejde o žiaden zánik platnej zmluvy, alebo jej ukončenie, pretože túto zmluvu (Dohovor) Slovenská republika nikdy neprijala. Ak neexistuje platná zmluva, ak nebola nikdy prijatá, tak ako ju možno zrušiť „rovnakým spôsobom ako bola prijatá“? Uvedený článok sa proste nedá použiť a preto sa nepoužije. Proces ratifikácie Dohovoru ukončila totiž Národná rada SR vyslovením nesúhlasu s jeho ratifikáciou. Prezident o tom už nemôže nijako rozhodovať, preto to ani nemá čo dostávať na stôl. Predseda vlády nemá žiadne zákonné možnosti pre voľnú úvahu, čo ďalej spraví. V tomto procese už prezident nemá ani podľa Ústavy, ani podľa platných zákonov a ani podľa medzinárodného práva žiadnu svoju úlohu. Je preto úplným právnym nezmyslom žiadať prezidenta (prezidentku), aby informoval prostredníctvom vlády Radu Európy o nesúhlase štátu a o vypovedaní podpisu Dohovoru, vraj aby to malo právne účinky. To je teraz úloha pre referenta na príslušnom ministerstve vlády SR a nie pre prezidenta. A navyše, ako som už uviedol, ani samotný Dohovor nevyžaduje, aby bola Rada Európy informovaná o rozhodnutí štátu „zneplatniť“ svoj podpis textu Dohovoru. Štát totiž ani nerozhodoval o zneplatnení svojho podpisu, ale rozhodoval o nesúhlase s ratifikáciou, teda nesúhlase s prijatím Dohovoru. Zneplatnenie podpisu nastáva automaticky s rozhodnutím neratifikovať Dohovor (opäť pozri čl. 18, písm. a) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969). Podpis je iba akýmsi predbežným opatrením nekonať proti obsahu Dohovoru do doby, pokiaľ štát jasne nevyjadrí, že túto medzinárodnú zmluvu nechce. A v okamihu, keď štát povedal, že zmluvu nechce, stratil podpis Dohovoru akúkoľvek právnu relevanciu a už nie je pre nás ďalej vôbec jeho obsah záväzný.

Rozhodnutie nášho štátu bolo vyjadrené podľa medzinárodného práva jasne a verejne. Ak teda nikdy neexistoval žiaden právny záväzok štátu a ani podpis Dohovoru už neplatí, tak čo má prezident v tejto situácii vykonať? Čo je tu pre našich politikov nejasné? Za zdržiavaním možno tušiť zámer Istanbulský dohovor prijať po voľbách, čo je silný neakceptovateľný krok proti demokratickým princípom fungovania štátu. Je to klamanie a zrada na občanoch podobne ako pri prijímaní ilegálnych migrantov na Slovensko. Je jedno, čo si myslí pani Žitňanská, ale nie je jedno, že predseda vlády porušuje zákon tým, že opakovane ignoruje rozhodnutie parlamentu a úlohu, ktorú od Národnej rady SR dostal.

Kandidát č. 9

JUDr. Juraj Zervan

Expert strany pre otázky zahraničnej politiky a medzinárodného práva

JUDr. Juraj Zervan je dlhoročný diplomat, expert na zahraničnú politiku a medzinárodné právo. Za prínos pre vzťahy medi SR a Veľkou Britániou bol ocenený udelením Čestného občianstva City of London medzi osobnosťami ako Winston Churchill, Margaret Thatcher, Alan Greenspan, Helmut Kohl či Nelson Mandela. Je to významná pocta pre Slovenskú republiku. Pracoval vo viacerých inštitúciách, vrátane MK SR, SZSD, či IDOS ako právnik a riaditeľ odboru. Po návrate zo zahraničia pracoval na MZV SR ako vedúci oddelenia a riaditeľ odboru. Okrem tvorby zahraničnej politiky participoval na tvorbe vnútroštátnych predpisov a medzinárodných zmlúv. Bol vedúcim desiatok delegácií SR v OSN, RE, OBSE, SEI a v bilaterálnej spolupráci, členom Rady vlády SR pre národnosti, členom právnych expertných skupín Rady Európy ako DHPR, CAHMIN, DHMIN a členom osobitného tímu MZV SR a MS SR pre konzultácie s predsedníctvom EK v otázkach trestného práva. Ako expert na zahraničnú politiku sa stal tieňovým ministrom zahraničných vecí politickej strany Smer-SD, kde pôsobil ako člen až do svojho odchodu v roku 2011. V zahraničí úspešne presadzoval slovenské štátne záujmy, usporiadal vyše sto rôznych podujatí, prezentácií, prednášok, výstav a viac ako 20 oficiálnych a pracovných návštev čelných predstaviteľov štátu. Zorganizoval prvú oficiálnu návštevu jej veličenstva kráľovnej Alžbety II. a princa Filipa na Slovensko a dohodol niekoľko obchodných a hospodárskych zmlúv. Stal sa čestným predsedom Zväzu československých letcov vo Veľkej Británii a za svoju občiansku angažovanosť je nositeľom Rádu sv. Lazara. Po návrate zo zahraničia pôsobil ako obchodný riaditeľ v spoločnosti Istrochem, kde rozvíjal najmä obchodné vzťahy so zahraničím. Aj v súčasnosti sa naďalej aktívne zaujíma o otázky medzinárodného práva a zahraničnej politiky.