Bezpečnostná stratégia SR nemôže byť postavená na záujmoch USA

Bezpečnostná stratégia vlády, ktorá bola pôvodne spracovaná v roku 2017 nepotrebuje len kozmetické zmeny. Potrebuje úplne novú, súčasnú filozofiu. Vychádza z nesprávneho poňatia bezpečnosti ako takej. Chce bezpečnosť iba v rámci istého euroatlantického priestoru. To je zásadná chyba. Európa má susedov a svet už dnes nie je nekonečný.

Ak staviame našu stratégiu na bezpečnosti iba v euroatlantickom priestore, tak to nikdy nemôže byť trvalá všeobecná bezpečnosť. Ostatný svet zostáva pre nás neriešeným. Stratégia stavia na dogmách a dnes už prežitých faktoch. Je postavená v mnohých ohľadoch na akejsi našej ochote podporovať záujmy USA. Takými sú napríklad udržanie ich hegemónie vo svete, vyvíjanie všestranných politických a vojenských tlakov proti Ruskej federácii, nakupovanie odporučenej výzbroje, pripravenosť participovať na vojenských akciách proti suverénnym štátom všade tam, kde je to v záujmoch USA. Chytili sme sa ich nohy ako malí a nechceme sa pustiť. Ale bezpečnosť je nedeliteľná v rámci celého sveta, nemôže byť ohraničená Európou a USA. Ak budeme trvať na tom, že vytvárame obranu jednej skupiny štátov, proti druhej skupine štátov, tak to nie je bezpečnosť, ale vojenský pakt.

Ak chce byť Bezpečnostná stratégia presvedčivá a reálne uplatniteľná, potrebuje podstatne ambicióznejšiu víziu a program. Musíme sa zapojiť do tvorby nových pomerov vo svete. Treba na našej úrovni presadzovať premyslenú politiku návratu k rešpektovaniu medzinárodného práva prostredníctvom vzájomnej komunikácie, hľadania spoločných možností predísť krízam a účinnej pomoci štátom, ktorých ekonomiky sú dnes v dezolátnom stave. Iba spájaním vlastných síl a autority veľmocí dokážeme vytvárať atmosféru stability a pokoja vo svete. Potom bude možné riešiť problémy ochrany životného prostredia, zdravia a výživy obyvateľstva. Ak nesprávne hodnotíme situáciu, automaticky prijímame nesprávne závery a opatrenia. Dnes treba tvoriť svoje vzťahy so všetkými štátmi.

Stratégia hovorí, že Ruská federácia je našim nepriateľom. Ale odôvodňovanie tohto výroku je založené na nepravdivých tvrdeniach a nedostatočnej analýze právnej podstaty vzniknutej medzinárodnej situácie. Materiál je poznačený ignorovaním faktov napríklad pri hodnotení slobodného a dobrovoľného návratu Krymu do Ruskej federácie rozhodnutého v referende. NATO sa stále viac približuje k hraniciam Ruska. Tento fakt sa odôvodňuje a prekrúca tým, akoby Rusko posúvalo svoje hranice k štátom NATO. Ale Rusko sa nehýbe. Podstatou tejto masovej propagandy je zúfalé prekrývanie vážnych kríz. Západ sa snaží zastaviť strácanie svojho politického, mocenského, vojenského a morálneho vplyvu vo svete. Málokto dnes berie do úvahy, že v časoch rozpadu bývalého Sovietskeho zväzu sa vtedajší ruskí politici zmluvne zaviazali západu, že Rusko bez ich povolenia nebude dokonca ani na svojom vlastnom území presúvať vojakov tam, kam by chcelo. Rusko vtedy dobrovoľne zničilo množstvo vlastnej výzbroje a tovární. S dôverou realizovalo ekonomické a finančné postupy ako im radili západní finanční poradcovia. Rusi očakávali priateľstvo, uverili, že už nie je dôvod báť sa jeden druhého. Táto dôvera a otvorenosť však nenašla odozvu u politikov západu. Práve naopak. Rusko bolo drancované, ponižované a oklamané. Došlo to tak ďaleko, že hospodárstvo bolo na dne, prístup k nerastnému bohatstvu rozdelený medzi západné štáty, vládla nesmierna korupcia a kriminalita. Pripravovalo sa rozdrobenie Ruska na množstvo malých štátikov, ktoré by bolo možné ľahko ovládať. A dnes sa čudujeme, že nová generácia ruských politikov si po týchto skúsenostiach bráni vlastný štát? Rusko odstúpilo od takýchto potupných dohôd a postavilo sa opäť na nohy. Dnes s ním treba počítať ako s jedným z tvorcov globálnej politiky.

Vážnou otázkou v bezpečnostnej stratégii je pôsobenie slovenských ozbrojených zložiek v rámci misií NATO v zahraničí. Materiál nijako nevysvetľuje, na základe akých rozhodnutí sa majú slovenskí vojaci zúčastňovať vojenských operácií na území iných ako členských štátov NATO. Hovorí iba, že sa tak stane v rámci schváleného mandátu. Treba povedať, že vojenské pôsobenie v iných štátoch sa môže realizovať výlučne so súhlasom takýchto štátov alebo na základe schválenej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Nijak inak. Tu musí byť znenie stratégie presné a jasné. Zaviazať sa vojensky pôsobiť v zahraničí mimo zásad Charty OSN nesmieme. Zaráža neznalosť alebo vedomé ignorovanie medzinárodného práva v mnohých návrhoch uvedených v stratégii. Ale hlásenie sa pritom k medzinárodnému právu, demokracii a k všetkému dobrému, mierumilovnému a zodpovednému tu nechýba. Len akosi to spolu nesedí. Napriek množstvu frázovitých ubezpečovaní o tom ako bude Slovenská republika spolupracovať a podporovať EÚ a NATO v ich činnosti proti možným hrozbám, v konkrétnej hrozbe ilegálnej migrácie nefunguje ani EÚ ani NATO. Stratégia pritom hovorí že masová migrácia je nekontrolovateľná. To samozrejme nie je pravda. Každý proces je riadený a je ho možné zmeniť alebo zastaviť. Začať treba od zastavenia všestranného financovania ilegálnej migrácie.

Stratégia tvrdí, že na znižovanie bezpečnosti Slovenskej republiky vplýva pokles dôvery verejnosti v členských štátoch EÚ a NATO k týmto organizáciám. Odstredivé tendencie a šírenie politických prúdov zameraných proti existencii a hodnotám, ktoré EÚ a NATO predstavujú, majú vraj potenciál oslabiť alebo znefunkčniť ich fungovanie a zvrátiť integračný proces. Významným faktorom prehlbovania tohto problému je vraj propagandistické a dezinformačné pôsobenie vonkajších a vnútorných aktérov. Takáto konštatácia však nedáva štátu žiadne právo prenasledovať občanov a nútiť ich svoje názory zmeniť alebo neprejavovať. Stratégia tu s neuveriteľnou ľahkosťou nepriamo tvrdí, že ak niekto kritizuje vládu v jej domácej alebo zahraničnej politike, tak je extrémistom. Vraj extrémistické hnutia účelovo poukazujú na sociálnu nespravodlivosť a odtrhnutosť politických a ekonomických elít od problémov radových občanov, spochybňujú systém základných práv a slobôd, legitimitu štátnych inštitúcií a medzinárodných organizácií, ktorých je SR členom. A čo, to im chce štát zakazovať myslieť a mať na situáciu vlastný názor?

Skutočným extrémizmom nie je sloboda slova, proti ktorej je stratégia orientovaná. Extrémistami a nepriateľmi štátu nie sú občania, ktorí vyjadrujú svoje názory. Nepriateľom štátu a demokracie sa ale môžu stať práve štátne štruktúry, ktoré sledujú svoje mocenské ciele, v snahe o čoraz väčšiu kontrolu vlastného obyvateľstva. V medzinárodnom práve sa slobode názoru a právu na informácie venuje mimoriadna pozornosť. Je chránené v najvyššej možnej miere pred zásahmi štátu. Štát nesmie ľudí učiť, čo si majú myslieť a ako posudzovať informácie. Článok 18 a 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN hovoria, že každý má právo na slobodu myslenia, presvedčenia, prejavu a právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami. Následne v článku 30 sa hovorí, že v tejto deklarácii nič nemožno vykladať tak, aby to oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu, alebo osobu vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených. Obdobne je sloboda prejavu chránená napríklad aj v Dohovore Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd (články 10, 14 a 17), alebo v Charte základných práv EÚ (čl. 10 a čl. 11) a samozrejme v našej Ústave (čl. 26). Cieľom týchto ustanovení je, aby žiadne zákonné obmedzenia nerušili samotnú podstatu tejto slobody v demokratickej spoločnosti. Tu je dôležité pochopiť zákonom stanovenú úlohu chrániť tieto ľudské práva a slobody, nie ich obmedzovať. Štát musí garantovať, aby sa právo na slobodu prejavu, slobodu názoru, myslenia, právo prijímať a šíriť akékoľvek informácie bez zásahu štátu mohlo uplatňovať rovnako ako ktorékoľvek iné právo. To je povinnosťou štátu v prvom rade. Dnes sa zdá, že štát si privlastňuje vymyslenú úlohu tieto práva obmedzovať. Ústava SR (článok 26, odseky 1-4) jasne hovorí, že sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Veľmi dôležitým je odsek 3 uvedeného článku, ktorý hovorí, že cenzúra sa zakazuje. To znamená, že nikto, ani štát, ani nejaká organizácia alebo osoba nesmie selektovať informácie, na také, ktoré môžu ľudia prijať a na také, ktoré im nedovolíme vedieť.

Známe sú pokusy medzinárodných politických mimovládnych organizácií a niektorých našich snaživých politikov definovať, čo je to tzv. „hoax“ a že to treba všade v médiách a na internete stopnúť. K tomu len toľko, že nasledujúci odsek 4 uvedeného článku 26 Ústavy SR hovorí, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Ak si to hoci len veľmi stručne rozoberieme, tak obmedzenia môžu byť stanovené iba zákonom, nie nejakými inštrukciami. Ďalej, iba ak by šírením, a tu veľký pozor, nie prijímaním informácií, boli porušené práva a slobody iných. Teda žiadne označovanie informácií za „hoaxy“, či nepravdivé správy, nie je Ústavou SR a zákonom nikomu dovolené. Tu sa opäť zastavím a poviem, že práva a slobody ľudí majú výlučne individuálny charakter, napríklad porušovanie osobnostných práv (Občiansky zákonník, § 11). Na ich porušovanie sa nemôže sťažovať niekto iný, iba osoba, ktorej sa to týka. Poďme ďalej. Ochrana bezpečnosti štátu je v podstate jasná, pretože štátne tajomstvo nie je tajomstvom len tak nadarmo, ale obsahuje informácie, ktoré by pri vyzradení mohli náš štát v rôznych smeroch ohroziť. Ochrana verejného poriadku znamená v zásade nepohoršovať verejnosť neprístojnosťami a nakoniec, ak ide o ochranu verejného zdravia a mravnosti, tak tu už možno jasne hovoriť napríklad o ochrane zdravia detí a morálky spoločnosti. A tu štát úplne zlyháva, bojí sa uplatniť zákon, hoci mu zákon ukladá konať.

V tejto súvislosti je pravdepodobné, že útoky na slobodu slova a informácií sú koordinované a vedené z viacerých smerov, s priamou účasťou niektorých liberálnych politikov, mimovládnych organizácií a dokonca i niektorých štátnych inštitúcií. Pripomeniem, že ide o vážne porušenie ústavou garantovaných práv a slobôd občanov. Mechanické opisovanie z príručiek zahraničných aktérov a politických mimovládnych organizácií aj proti vlastným občanom je výrazom nedostatku samostatného kritického myslenia.

Boj proti slobode slova a prenasledovanie občanov musí byť z Bezpečnostnej stratégie vlády bezpodmienečne odstránený. Je výsledkom nesprávneho hodnotenia práv a slobôd občanov a úlohy štátu pri ich ochrane. Dôležité je, aby každý občan mal dostatok právnych a všeobecných informácií na to, aby mohol samostatne a bez nátlaku hodnotiť, čo je pre nás dobré a čo je nebezpečné a škodlivé. Vládne dokumenty sú dôležité a nie všetky formulácie obsahu tohto materiálu sú nepoužiteľné. Vo výsledku však bezpečnostná stratégia pôsobí formalisticky, submisívne a ako som uviedol aj protiústavne. Ak sa však budeme držať našej bohatej historickej skúsenosti, zdravého rozumu, kresťanskej morálky, hodnôt a rešpektovania práva, podarí sa spracovať ju dobre. Spoločne sa pri jej uplatňovaní staneme najlepšou ochranou našej vlasti a našich občanov.

Kategórie

Kandidát č. 9

JUDr. Juraj Zervan

Expert strany pre otázky zahraničnej politiky a medzinárodného práva

JUDr. Juraj Zervan je dlhoročný diplomat, expert na zahraničnú politiku a medzinárodné právo. Za prínos pre vzťahy medi SR a Veľkou Britániou bol ocenený udelením Čestného občianstva City of London medzi osobnosťami ako Winston Churchill, Margaret Thatcher, Alan Greenspan, Helmut Kohl či Nelson Mandela. Je to významná pocta pre Slovenskú republiku. Pracoval vo viacerých inštitúciách, vrátane MK SR, SZSD, či IDOS ako právnik a riaditeľ odboru. Po návrate zo zahraničia pracoval na MZV SR ako vedúci oddelenia a riaditeľ odboru. Okrem tvorby zahraničnej politiky participoval na tvorbe vnútroštátnych predpisov a medzinárodných zmlúv. Bol vedúcim desiatok delegácií SR v OSN, RE, OBSE, SEI a v bilaterálnej spolupráci, členom Rady vlády SR pre národnosti, členom právnych expertných skupín Rady Európy ako DHPR, CAHMIN, DHMIN a členom osobitného tímu MZV SR a MS SR pre konzultácie s predsedníctvom EK v otázkach trestného práva. Ako expert na zahraničnú politiku sa stal tieňovým ministrom zahraničných vecí politickej strany Smer-SD, kde pôsobil ako člen až do svojho odchodu v roku 2011. V zahraničí úspešne presadzoval slovenské štátne záujmy, usporiadal vyše sto rôznych podujatí, prezentácií, prednášok, výstav a viac ako 20 oficiálnych a pracovných návštev čelných predstaviteľov štátu. Zorganizoval prvú oficiálnu návštevu jej veličenstva kráľovnej Alžbety II. a princa Filipa na Slovensko a dohodol niekoľko obchodných a hospodárskych zmlúv. Stal sa čestným predsedom Zväzu československých letcov vo Veľkej Británii a za svoju občiansku angažovanosť je nositeľom Rádu sv. Lazara. Po návrate zo zahraničia pôsobil ako obchodný riaditeľ v spoločnosti Istrochem, kde rozvíjal najmä obchodné vzťahy so zahraničím. Aj v súčasnosti sa naďalej aktívne zaujíma o otázky medzinárodného práva a zahraničnej politiky.