Azyl nie je na rozdávanie

V čase nášho vstupu do Európskej únie nám mnoho členských štátov zaviedlo tzv. prechodné obdobie na voľný pohyb osôb. Nemohli sme sa voľne pohybovať ako ostatní občania Únie. Ale povinnosti sme mali rovnaké, bez výnimky. Za takýmito rozhodnutiami západných vlád bol často aj strach alebo pohŕdanie národmi štátov strednej a východnej Európy. Iba Veľká Británia sa zachovala inak a žiadne obmedzenia pre nás nezaviedla. A dnes nám bruselskí politici a západná Európa tvrdí, že ilegálni migranti, hromadne pozývaní a dovážaní do Európy v rozpore s platnými zmluvami sa môžu voľne pohybovať po celej Únii a vraj majú mať aj právo vybrať si štát, v ktorom chcú žiť. Treba preto veľmi pozorne posudzovať aké právne postavenie migranti a utečenci majú a vedieť v skutočnosti aké povinnosti má alebo nemá voči nim náš štát.

Azyl môžu v odôvodnených prípadoch štáty udeliť individuálnym osobám kvôli ochrane pred prenasledovaním za ich politické práva a slobody. V zmysle Deklarácie OSN o územnom azyle, zo dňa 14.12.1967 (čl. 1, ods. 1), azyl poskytnutý prenasledovanej osobe musia ostatné štáty rešpektovať. Azyl nie je na rozdávanie tisíckam ilegálnych ekonomických migrantov len preto, aby sme urobili nejaké lacné nerozvážne politické gesto. Je to nezodpovedný hazard niektorých našich politikov s tragickými následkami pre vlastný národ.

Niekto hovorí, že migranti majú právo na azyl. Pritom vychádzajú pravdepodobne z formulácie článku 18 Charty základných práv Európskej únie, ktorý hovorí, že právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 (ďalej aj: „Dohovor“) o postavení utečencov a v súlade so zmluvami o EÚ. Ale práve tu je dôležité si povedať, že odkaz na tento Dohovor nepotvrdzuje existenciu práva na azyl, pretože Dohovor vôbec o azyle nehovorí. Navyše samotná Charta uvádza, že práva v Charte sa vykonávajú v rozsahu kompetencií Únie a členských štátov (čl. 51, ods. 1), Charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec jej právomocí (čl. 51, ods. 2) a súčasne ďalej uvádza, že práva v Charte vychádzajúce z ústavných tradícií sú rešpektované (čl. 52, ods. 4). Preto ani nemožno konštatovať, že Charta základných práv EÚ zaviedla nejaké nové právo na azyl.

Právo alebo nárok na azyl nikde v medzinárodnom práve a ani v našom práve nemôže existovať. Existuje len právo osoby o azyl požiadať, nie ho aj dostať.

Medzinárodné právo uznáva, že udeľovanie azylu je výlučnou záležitosťou suverénnych štátov (napr. čl. 1, ods.1 Deklarácie OSN o územnom azyle z roku 1967; čl. 3, ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ v nadväznosti na čl. 5, ods. 2 Zmluvy o EÚ). Preto nemôže nikto žiadať, aby štáty mali nejakú povinnosť komukoľvek azyl udeliť alebo nechať o tom za všetkých rozhodovať Brusel. Ani pojem utečenec a pojem azyl nijako automaticky nesúvisia. A už vôbec nemožno akceptovať spolitizované rozhodnutia niektorých súdov o tom, akoby štáty nesmeli odmietnuť azyl migrantom napríklad z dôvodov klimatických zmien alebo nesmeli vyhostiť kriminálnika. To nemá s právom nič spoločné. Svet sa musí vážne zaoberať prevenciou konfliktov, prevenciou migrácie, riešením zmierňovania klimatických zmien a pod. Európa nie je bezodná, nemôže prijať celý rozvojový svet. Žiadne problémy sa tým nevyriešia, ale z Európy sa stane v priebehu niekoľkých desiatok rokov rozvojová zem bez perspektívy prežitia pôvodných národov a ich štátov.

Treba si uvedomiť, že tak, ako sú štáty Európy povinné dodržiavať ľudské práva a starať sa o blaho vlastných občanov, tak aj rozvojové štáty majú rovnaké povinnosti a musia si ich voči vlastným občanom plniť. Musíme to od nich vyžadovať. Tvrdia nám, že vraj musíme byť solidárni, vraj je to naša povinnosť prijímať ilegálnych migrantov. Ale z podstaty pojmu solidarita vyplýva, že solidarita je za každých okolností iba dobrovoľná.

Politici z Bruselu nám tvrdia, že migrantov údajne nie je možné v žiadnom prípade vrátiť na územia, kde by im hrozilo prenasledovanie. Zámerne umelo povyšujú túto zásadu nad všetko ostatné.

Toto tvrdenie však tiež nie je pravdou. Treba v prvom rade rozlišovať medzi ekonomickými migrantmi, ktorí nemajú voči štátom okrem dodržiavania ich základných ľudských práv a slobôd právo na nič iné a medzi utečencami podľa medzinárodného práva. Iba tých sa uvedená zásada týka. Ale aj z tejto všeobecnej a treba povedať, že za normálnych okolností aj humánnej zásady, ktorá okrem iného predpokladá splnenie viacerých ďalších podmienok, existujú veľmi aktuálne aplikovateľné výnimky. V Dohovore o postavení utečencov sa pri zákaze vyhostenia alebo vrátenia osoby (čl. 33, ods. 2) hovorí, že výhody tohto ustanovenia sa nevzťahujú na utečenca, ktorého možno považovať za ohrozenie pre bezpečnosť štátu, alebo ktorý bol právoplatne odsúdený za závažný trestný čin nebezpečný pre spoločnosť. V Deklarácii OSN o Územnom azyle sa v článku 3 bod 2 navyše hovorí, že zásada nenavrátenia osôb od hraníc alebo tých, ktorí už sú na území štátu späť do štátu, kde im môže hroziť prenasledovanie sa nepoužije v prípade zabezpečovania ochrany národnej bezpečnosti alebo v záujme ochrany vlastnej populácie, napríklad v čase masového prílevu osôb. Dostávame sa s otázke, kto je utečenec. A tu treba povedať, že opäť je to len suverénny štát, ktorý rozhodne, či žiadateľa bude alebo nebude považovať za utečenca (čl. 1, ods.3 Deklarácie OSN o územnom azyle z roku 1967). Štát musí mať všetky fakty odôvodnenia žiadosti preukázané. Tvrdiť, že utečenec je utečencom aj keď ho štát za utečenca nepovažuje je politický a nie právny argument. Medzinárodná ochrana má individuálny charakter, viažu sa k nej práva a povinnosti na strane osoby aj na strane štátu, udeľuje sa konkrétnej osobe po preukázaní dôvodov uvedených v definícii utečenca podľa medzinárodného práva. Ak štát osobu za utečenca po preskúmaní faktov nepovažuje, táto osoba preň utečencom nie je.

Ústava SR v čl. 53 uvádza, že Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Naša Ústava oproti Ženevskému dohovoru o utečencoch (1951, článok 1, písm. F) nedovoľuje udeliť azyl osobe, ani za kriminálne činy proti právam a slobodám iných spáchaných nielen v zahraničí, ale aj na našom území. Podrobnosti o azyle má ustanoviť zákon. Uvedené formulácie sú jasné. Azyl SR „poskytuje“, teda nie „poskytne“, čo znamená, že štát sa môže rozhodnúť, či azyl udelí alebo neudelí. Štát súčasne rozhoduje o tom, či vôbec je žiadateľ prenasledovaný za uplatňovanie svojich „politických práv a slobôd“. Takými sú napríklad právo  na informácie, sloboda prejavu, petičné právo, právo pokojne sa zhromažďovať, zúčastňovať sa na správe verejných vecí  a podobne. Rozhodne nejde o hospodárske, sociálne kultúrne práva, či právo na súdnu ochranu. Základné ľudské práva a slobody sem nepatria. Za ne azyl naša Ústava udeliť nedovoľuje. V odôvodnených prípadoch môže štát poskytnúť osobám v prípade porušovania ich ľudských práv doplnkovú alebo dočasnú ochranu, nie azyl. Rovnako štát skúma či boli splnené ďalšie podmienky ustanovené zákonom. Žiadne iné dôvody na udelenie azylu Ústava nestanovuje. Preto štát nemôže udeliť azyl ani napríklad pre prenasledovanie osoby z dôvodu rasy, náboženstva, či príslušnosti k sociálnej skupine. Zákon o azyle (č. 480/2002 Z. z.) v § 2 písm. b, v prvej časti vety preto nesprávne rozširuje definíciu dôvodov na udelenie azylu o dôvody vychádzajúce z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, vrátane Protokolu z roku 1967. V úvode (preambule Dohovoru) tvorcovia uznávajú, že Dohovor bol vytvorený preto, lebo udelenie azylu môže byť pre niektoré štáty problémom. Nič viac. Tento Dohovor hovorí iba o udalostiach a skutkoch, pre ktoré je možné niektorú osobu považovať za utečenca a poskytnúť jej doplnkovú alebo dočasnú ochranu, nie azyl. Nejde tu o vyčíslenie dôvodov na poskytnutie azylu. Uvedený zákon o azyle aj ďalej v texte (§8 písm. a, §9, §11) chybne uvádza a ešte viac rozširuje dôvody možnosti udeliť azyl o tzv. humanitárne dôvody, čo je veľmi voľná formulácia a tiež o udeľovanie azylu na účely spájania rodín. Nič z toho však naša Ústava nedovoľuje. Či, ako a komu udeľujú azyl iné štáty je ich vnútorná vec, nás to nezaujíma. Z toho vyplýva, že v našom zákone o azyle uvedené prenasledovanie z rasových, národnostných dôvodov, príslušnosti k sociálnej skupine a iné, nie sú dôvodmi na udelenie azylu podľa Ústavy SR. V odôvodnených prípadoch tu môže ísť iba o poskytnutie tzv. doplnkovej a dočasnej ochrany, ktorá nemá takú politickú váhu ako azyl. Ústava SR je základný zákon nášho štátu s najvyššou právnou silou. Ani medzinárodné zmluvy nemajú prednosť pred našou Ústavou. Zákony prijímané na vykonanie jednotlivých článkov Ústavy SR nesmú preto nijako rozširovať alebo zužovať rozsah práv v nej uvedených. Môžu len spresniť postup na ich uplatňovanie. Inak je takýto zákon v rozpore s Ústavou SR. Pokiaľ ide o otázku spájania rodín, tú upravuje Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov možnosťou poskytnutia prechodného pobytu (§21, písm. f, § 27). Pretože podľa právnej zásady, že z protiprávneho konania nevzniká právo (ex iniuriaius non oritur), bude potrebné posúdiť, či niektorí utečenci nezískali azyl v SR z iných dôvodov, ako to dovoľuje naša Ústava.

Snahy o rozklad a následné odstránenie suverénnych štátov masovou ilegálnou migráciou, či neprirodzenými ideológiami sú pomýlené, pretože iba štáty sú schopné garantovať ľudské práva a slobody občanov. Bez štátov sa nikto žiadneho svojho práva nedovolá. Napriek značnému právnemu a politickému rozkývaniu spoločnosti Európa stále ešte šancu na vlastnú kultúrnu renesanciu má.

Kategórie

Kandidát č. 9

JUDr. Juraj Zervan

Expert strany pre otázky zahraničnej politiky a medzinárodného práva

JUDr. Juraj Zervan je dlhoročný diplomat, expert na zahraničnú politiku a medzinárodné právo. Za prínos pre vzťahy medi SR a Veľkou Britániou bol ocenený udelením Čestného občianstva City of London medzi osobnosťami ako Winston Churchill, Margaret Thatcher, Alan Greenspan, Helmut Kohl či Nelson Mandela. Je to významná pocta pre Slovenskú republiku. Pracoval vo viacerých inštitúciách, vrátane MK SR, SZSD, či IDOS ako právnik a riaditeľ odboru. Po návrate zo zahraničia pracoval na MZV SR ako vedúci oddelenia a riaditeľ odboru. Okrem tvorby zahraničnej politiky participoval na tvorbe vnútroštátnych predpisov a medzinárodných zmlúv. Bol vedúcim desiatok delegácií SR v OSN, RE, OBSE, SEI a v bilaterálnej spolupráci, členom Rady vlády SR pre národnosti, členom právnych expertných skupín Rady Európy ako DHPR, CAHMIN, DHMIN a členom osobitného tímu MZV SR a MS SR pre konzultácie s predsedníctvom EK v otázkach trestného práva. Ako expert na zahraničnú politiku sa stal tieňovým ministrom zahraničných vecí politickej strany Smer-SD, kde pôsobil ako člen až do svojho odchodu v roku 2011. V zahraničí úspešne presadzoval slovenské štátne záujmy, usporiadal vyše sto rôznych podujatí, prezentácií, prednášok, výstav a viac ako 20 oficiálnych a pracovných návštev čelných predstaviteľov štátu. Zorganizoval prvú oficiálnu návštevu jej veličenstva kráľovnej Alžbety II. a princa Filipa na Slovensko a dohodol niekoľko obchodných a hospodárskych zmlúv. Stal sa čestným predsedom Zväzu československých letcov vo Veľkej Británii a za svoju občiansku angažovanosť je nositeľom Rádu sv. Lazara. Po návrate zo zahraničia pôsobil ako obchodný riaditeľ v spoločnosti Istrochem, kde rozvíjal najmä obchodné vzťahy so zahraničím. Aj v súčasnosti sa naďalej aktívne zaujíma o otázky medzinárodného práva a zahraničnej politiky.